Reflexia slovenského štátu je kľúčová pre našu historicko-politickú identitu

V posledných rokoch ste publikovali niekoľko titulov venujúcich sa obdobiu vojnového slovenského štátu (1939 – 1945), príp. jeho hlavným predstaviteľom. V chystanej knihe s názvom  „Slovenský štát v nás: Politika, kultúra, pamäť 1945-2020" sa už venujete povojnovému obdobiu. Prečo je dôležitá analýza aj povojnového obdobia a reflexia toho, akým spôsobom rôzni politickí aktéri interpretovali minulosť?

AH: K slovenskému štátu ako historickému obdobiu už bolo povedané všetko zásadné a mne vždy chýbalo zaradenie tohto historického obdobia do širšieho kontextu slovenského dejinného príbehu. Myslím si, že pamäť na dané historické obdobie je kľúčová aj pre našu súčasnú historicko-politickú identitu ako spoločnosti a národa a jedným z handicapov slovenskej historiografie je, že sa s tým po roku 1989 nepokúsila popasovať. Aspoň nie v takejto koncentrovanej podobe, ako sme sa o to pokúsili my. Výsledkom našej snahy je publikácia, ktorá hodnotí povojnovú reflexiu slovenského štátu jednak v prostredí exulantských komunít, ďalej na domácej spoločensko-politickej scéne po roku 1989 a takisto sme tam zaradili aj umeleckú reflexiu v prácach slovenských spisovateľov.

Hneď v úvodnej kapitole knihy sledujete dva rozdielne pohľady ľudáckeho a občianskeho exilu na obdobie vojny a realitu slovenského štátu (1939 – 1945). Mohli by ste v stručnosti priblížiť, ako sa obe exilové skupiny formovali?

Tieto dve skupiny exulantov sa od seba zásadne odlišovali. Jedna skupina bola bezprostredne povojnová, boli medzi nimi najmä bývalí predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a sympatizanti ľudáckeho režimu, ktorí sa rozhodli ujsť zo Slovenska, keďže im hrozilo trestné stíhanie za vojnové zločiny spáchané v minulom období. Zdôraznil by som však, že ľudácky exil nebol jednoliatou skupinou. Bol vnútorne štruktúrovaný, mal dve základné organizácie. Prvú, radikálnejšiu, viedol bývalý minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský[1], ktorý sformoval Slovenský akčný výbor (neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor – SOV). Druhá skupina bola menej radikálna, tvorili ju ľudia zoskupení okolo Karola Sidora, ktorí sa organizovali v rámci Slovenskej národnej rady v zahraničí. Obe skupiny však spájala viac či menej skrytá obhajoba predošlého režimu a bagatelizácia jeho zločinov. Línia občianskeho exilu zase pozostávala najmä z predstaviteľov Demokratickej strany, ktorí odišli do exilu po komunistickom prevrate vo februári 1948 a boli vedení Jozefom Lettrichom. Prirodzene, občiansky exil zastával k slovenskému štátu kritické stanovisko, keďže mnohí z exulantov boli súčasťou ilegality a zúčastnili sa Slovenského národného povstania.

Aký vplyv mali obe tieto exilové skupiny na formovanie kolektívnej pamäti na slovenský štát?

Ich dosah na verejnosť na Slovensku bol minimálny, keďže názory a vyjadrenia exulantov poznala len intelektuálna elita. Povedal by som však, že väčší vplyv zanechal ľudácky exil, ale to až na vývoji tesne po roku 1989, keď bol ich impakt najväčší. Otvorenie sa svetu po nežnej revolúcii totiž znamenalo aj návrat ľudáckych exulantov na Slovensko. A dá sa povedať, že atmosféra bola pre nich priaznivá, keďže oficiálnej komunistickej historiografie mali ľudia „plné zuby“ a o iný, alternatívny pohľad na minulosť, bol skrátka záujem. Ak niekto predtým pôsobil na Západe, napr. na univerzite v Padove, čo bol prípad historika Milana S. Ďuricu, tak to mohlo vzbudzovať dôveru. Ďalším dôvodom ich vplyvu po roku 1989 mohlo byť aj to, že historici, ktorí verejne pôsobili za komunistického režimu, boli považovaní za zdiskreditovaných a mali naštrbenú dôveru časti verejnosti.

Vrátil by som sa ešte späť k povojnovému obdobiu. Vedeli by ste povedať, ako sa na aktivity ľudáckych predstaviteľov (v USA, SRN, Francúzsku) dívali politickí predstavitelia západných demokracií poznajúc minulosť jednotlivých osôb?

Na demokratickom Západe bol dopyt po spolupráci aj s ľuďmi z prostredia skompromitovaných osôb, pretože predstavovali cenný spravodajský zdroj. Ďurčanský sa napríklad v exile prezentoval ako človek, ktorého z vládnej funkcie odstavil Adolf Hitler, čo bola z jednej strany čiastočne pravda, no na druhej strane bol Ďurčanský spolutvorca ľudáckeho režimu, jeho protižidovského zákonodarstva a aktivizoval sa už v roku 1938 pri likvidovaní demokracie v Československu. Takže títo exulanti sa snažili západné politické reprezentácie zneistiť, oklamať, zavádzať a využívať vo svoj prospech. Na druhej strane však treba povedať, že západné spravodajské služby mali o osobách ako bol Ďurčanský a jemu podobní veľmi dobrý prehľad. Vedeli, že to nie sú politickí utečenci, ale že po vojne utiekli z Československa ako bývalí kolaboranti. Čiže, na jednej strane ich Západ využíval ako spravodajský materiál, no na druhej strane nebolo v záujme západných štátov, aby ich podporovali politicky. To znamená, že ani náhodou nechceli podporovať ľudácke snahy o obnovu slovenského štátu.

V roku 1958 sa v komunistickom Československu konali propagandistické procesy s bývalými členmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy (ďalej PO HG), ktoré mali presvedčiť domácu verejnosť, že v Československu existuje stále akútna hrozba zo strany „vnútorných nepriateľov“, s ktorými sa musí štát vyrovnať. Ľudácky exil na západe zase využil tieto politické procesy a prezentoval bývalých gardistov (ktorí sa podieľali aj na vraždách civilného obyvateľstva) ako bojovníkov proti komunizmu. Mali takéto názory v očiach západnej verejnosti nejakú váhu? 

Takéto naratívy sa šírili hlavne v periodikách Ďurčanského organizácie SOV, kde sa snažili vrahov z PO HG vykresliť ako mučeníkov padlých za Slovenskú republiku, za myšlienku štátnosti a pod. Táto skupina interpretovala situáciu v ČSR po roku 1945 ako „čechoboľševickú okupáciu“. Tvrdili, že slovenský štát nikdy nezanikol a že právny stav, ktorý sa vytvoril po vojne, nie je v súlade s medzinárodným právom. Treba si však uvedomiť, že tieto naratívy boli smerované dovnútra krajanskej komunity. Pre Američanov, Francúzov a Britov nebola ľudácka exilová reprezentácia relevantná. A o dezinformácie šírené v ich médiách sa jednoducho nezaujímali.

Berme ešte do úvahy, že ich najintenzívnejšia činnosť sa vyvíjala v 50. rokoch, keď vo vzduchu visela hrozba vypuknutia tretej svetovej vojny. Ľudáci počítali s tým, že Sovietsky zväz túto vojnu prehrá a opäť sa budú dramaticky meniť pomery (a hranice) v strednej a východnej Európe. Ľudácki exulanti si pestovali vzťahy so západnými predstaviteľmi ako takú poistku. Ak by došlo ku globálnemu vojenskému konfliktu, chceli sa pasovať za jediných legitímnych reprezentantov slovenského národa. Podľa ich mienky sa Slovensko rovnalo HSĽS, aj keď vieme, že v období prvej republiky volila ľudákov zhruba iba tretina slovenských voličov.

V Československu (1948 – 1989) si vyhradzovala právo na výklad minulosti marxisticko-leninská historiografia, ktorá označovala slovenský štát zjednodušeným prívlastkom „klérofašistický“. Historik Miloslav Szabó sa vo viacerých svojich prácach pokúsil tento termín očistiť od ideologických nánosov a používať ho pri skúmaní aktivít slovenského kléru v období vojny. Je podľa vás tento termín užitočný ako analytický nástroj pri skúmaní rôznych prejavov fašizmu medzi slovenskými kňazmi, ktorí boli aktívni v politike?

Myslím, že tento termín slúžil marxisticko-leninskej historiografii najmä na propagandistické účely, ale k snahám o prepájanie klerikalizmu s fašizmom na Slovensku v každom prípade dochádzalo. Spomenul by som organizáciu Rodobrana, predchodkyňu HG, ktorá fungovala v druhej polovici 20. rokov, a pokúšala sa o prepojenie mysticky ponímaného katolicizmu s revolučným fašizmom. Takisto máme príklady zo zahraničia: napríklad v Rumunsku pôsobila Železná garda, známa aj ako Légia archanjela Michala, ktorej hlavní ideológovia sa tiež snažili zlúčiť princípy ortodoxnej vierouky s revolučným fašizmom. Pre tento kontext môže byť použitie tohto termínu užitočné, aj keď v praxi toto spojenie nikdy nefungovalo v podobe nejakej koherentnej ideológie.

Viacerí aktéri nežnej revolúcie spomínajú na to, ako boli už krátko po Novembri 1989 zaskočení na povrch sa vynárajúcim antisemitizmom a neoľudáctvom, ktoré svojimi vyjadreniam podporovali aj niektorí vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi. Ako je možné, že už krátko po Novembri dokázali zdiskreditované idey ľudáckeho režimu oslovovať istú časť slovenskej verejnosti?

Myslím, že je to tým, že ľudáctvo v skutočnosti nikdy úplne nevyprchalo; ani za komunistického režimu. Nesmieme zabúdať na jeden dôležitý faktor, a to je rodinná pamäť. Ľudia si boli vedomí, že to, čo im ponúkajú v škole, je iba komunistická propaganda. Takže ľudáctvo v období komunistického režimu fungovalo ako niečo driemajúce, čo bolo pod pokrievkou, za čo hrozila nejaká forma perzekúcií. Isté stopy ľudáckych myšlienok však bolo možné badať už počas perestrojky. Napríklad, je málo známe, že historik M. S. Ďurica prišiel do Československa na pozvanie Matice slovenskej ešte pred novembrom 1989. Takže mňa až tak neprekvapilo, čo sa na Slovensku vyplavilo po roku 1989, vrátane revizionizmu a antisemitizmu.

Aký vplyv mala téma slovenského štátu (či diskusie okolo Tisovej rehabilitácie) na voľby v roku 1992, ktorých výsledkom bolo aj následné rozdelenie Československa a vznik samostatnej Českej a Slovenskej republiky? Hlásila sa niektorá z relevantných politických strán v ponovembrovom vývoji na Slovensku k ľudáckemu režimu a jeho predstaviteľom? Inými slovami, mala táto téma „mobilizačný potenciál“ pre voličov?

Povedal by som, že vplyv tejto témy na výsledok volieb bol nulový. Politické strany, ktoré o sebe hovorili, že chcú priamo nadväzovať na slovenský štát, nikdy nezískali ani 1 % hlasov. Boli to skutočne periférne zoskupenia a hlásenie sa k slovenskému štátu nemalo mobilizačný potenciál. Ale v nejakej podobe sa táto téma prejavovala v Slovenskej národnej strane (SNS) a Kresťansko-demokratickom hnutí (KDH). SNS sa k tomu stavala dvojznačne. Na jednej strane tieto témy v parlamente nepretláčali, ale v ich straníckej tlači často šírili spomienkový optimizmus na slovenský štát. Pokiaľ ide o KDH, tak tam niektorí očakávali, že strana sa stane pokračovateľkou HSĽS. Ale tento prúd narazil na Jána Čarnogurského, ktorý bol v tej dobe výrazne inak profilovaný ako dnes. Čarnogurský chcel z KDH spraviť modernú kresťanskú demokraciu západného typu podľa vzoru CDU v Nemecku. A neoľudácke myšlienky považoval za prežitok, ktorý na mape Európy nemá miesto. Treba však povedať aj to, že KDH potrebovalo aj hlasy tých, čo vnímali slovenský štát pozitívne, a aj cirkevné kruhy boli výrazne naklonené glorifikačným pohľadom na Jozefa Tisa. Kardinál Ján Korec alebo arcibiskup Ján Sokol sa takisto podieľali na šírení mýtov.

Napriek tomu, že téma slovenského štátu nebola pre politikov zaujímavá, stopy po ľudáckom režime sa vo verejnom priestore objavujú dodnes. Čím to je, že stále máme na Slovensku pomníky po odsúdených vojnových kolaborantoch ako je napríklad Ďurčanského busta v Rajci, Tisova ulica vo Varíne či jeho socha v Čakajovciach? Deje sa niečo podobné aj v iných krajinách Európy?

Ja to vnímam ako zástupné značkovanie teritória, ktoré sa deje aj v zahraničí. Nejde ani tak o vyjadrovanie úcty alebo rešpektu k týmto osobnostiam, ako skôr k režimu, ktorý reprezentovali. Takže ide o prihlásenie sa k odkazu slovenského štátu a zároveň o istú provokáciu a testovanie, čo slovenská spoločnosť znesie. Je to však aj výsledok atomizácie slovenskej spoločnosti, o ktorej sa hovorí v poslednom období, ale ona tu bola už oveľa skôr.

Historici o fašistických režimoch a ich predstaviteľoch popísali stovky kníh, článkov, nakrútili desiatky dokumentárnych filmov. Vedeli by ste povedať, v čom tkvie úspech radikálne pravicových a fašistických zoskupení, ktorý dnes môžeme sledovať naprieč celým západným svetom?

Ja dlhodobo hovorím, že fašizmus sa nedá chirurgicky odstrániť z politického spektra, lebo už je jeho etablovanou súčasťou – podobne ako liberalizmus, konzervativizmus alebo aj socializmus/komunizmus. Fašizmus je plne integrovanou politickou ideológiou a jediný spôsob ako eliminovať jeho vplyv, je urobiť demokraciu a jej inštitúcie dostatočne silné na to, aby tieto fašistické výhonky neklíčili a rástli jedine na periférii s jedným alebo dvoma percentami. Vidíme však, že doba, v ktorej žijeme, je veľmi dynamická a tendencia je skôr opačná.

Filip Pavčík

Anton Hruboň (1989)

Zaoberá sa modernými dejinami Slovenska a Európy s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu, ako aj politickými teóriami a ideológiami nedemokratických hnutí a režimov. Je autorom mnohých kníh, napríklad Alexander Mach: Radikál z povolania (Premedia 2018), Ľudácka čítanka (Premedia 2019), Fašizmus náš slovenský (Premedia 2021), Mýtus a kult Jozefa Tisa (Paradigna 2022).

Foto: František Stanko